DIXIT

Výlet do fantázie, aký by závidel aj samotný Jung!
(Recenzia stolnej hry)

Nechceli by ste niekedy popustiť svoju fantáziu z uzdy a ešte sa pri tom aj zabaviť? Nasať trocha rozprávkovej atmosféry, zodpovedať si otázky o vlastnom duševnom zdraví, či len tak sa inšpirovať nevšednými obrazmi?
Dixit je jednou z mála hier, ktoré sa môžu pochváliť naozaj netradičným konceptom, ktorý na prvý pohľad vyzerá nebezpečne jednoducho (tým myslím, že hrozí podcenenie potenciálu, ktorý táto hra skrýva), ale ponúka nečakanú zábavu a jedinečný prostriedok spoznávania druhých.


Hra je údajne (podľa pravidiel) o rozprávaní príbehov a súdiac podľa priložených kariet, príbehov s rozprávkovými motívmi. V zásade ide o to, že jeden z hráčov (ktorý je práve na ťahu) si vyberie jednu zo svojich kariet na ruke a musí povedať (zaspievať, zarecitovať...) niečo, podľa čoho by sa ostatný hráči mohli dovtípiť, čo je na karte. Zároveň však musí dávať pozor, aby indícia nebola príliš jednoduchá, ani príliš zložitá – ak by uhádli všetci hráči, rozprávač by prehral. Ak by neuhádol nikto, opäť by prehral rozprávač.
Túto kartu dá potom zakrytým obrázkom na stôl. Úlohou ostatných hráčov je najprv vybrať jednu kartu zo svojich vlastných. Musí to byť podľa možností karta, na ktorú sa hodí zmieňovaný opis - táto karta má totižto protihráčov zmiasť! Keď všetci hráči dajú na stol svoje karty, zamiešajú sa a otočia obrázkami nahor. Potom hráči hádajú, ktorú z kariet tam položil rozprávač príbehu. Ak uhádnu, majú body. Ak niektorí rozprávačovu kartu odhalili a zároveň aspoň jeden z hráčov neuspel, body získava rozprávač. Okrem toho body získajú aj všetci tí, ktorým sa podarilo svojou kartou oklamať protihráčov.
Kto takto získa body, môže za odmenu hopsať o patričný počet políčok so svojim dreveným zajacom po netradične koncipovanej hracej ploche, ktorá je súčasťou škatule. (Čo inak považujem za veľmi originálny nápad). Jednoduché ako facka.


Skutočné prekvapenie, ktoré dodáva hre nečakaný rozmer, prináša až bližší pohľad na niektoré karty - nie sú to len rozprávkové námety, ako sa zdá na prvý dojem. Karty zjavne navrhol nejaký psychológ, ktorý sa vyžíval vo vymýšľaní mnohovýznamových, občas tuho surrealistických obrazov, na ktoré sedí snáď každá téma! Skutočná zábava je sledovať myšlienkové pochody spoluhráčov, ktorých asociácie veľa prezradia nielen o ich vlastnom pohľade na svet, ale častokrát sa hráči dozvedia o sebe veci, o ktorých nemali ani tušenie. Nakoľko sa práve toto stane stredobodom zábavy zrejme závisí od veku hráčov a od ich „rozhľadu“. Môžem tiež potvrdiť, že vždy, keď hrám Dixit s inými ľuďmi, celková atmosféra a „asociácie“ majú iný priebeh, a tak je hra vždy tak trochu jedinečná.
Ideálny počet hráčov je asi 5-6. Nie že by sa hra nedala hrať v trojici (v dvojici to pochopiteľne nie je možné), ale väčší počet hráčov naozaj výrazne zvyšuje zábavnosť. Úplne nádherné výsledky a ďalší rozmer sa zjaví v prípade, ak sa hráči pred hrou posilnia kvapkou alkoholu...


Pozitívnych stránok je viacero. Veľkou výhodou je kratšia hracia doba. Jedna partička sa dá zahrať do pol hodiny, čo je práve dosť na rozprúdenie zábavy a nie je problém zahrať viacero kôl na posedenie. Keď nerátame veľkú škatuľu, karty sa ľahko prenášajú a vysvetľovanie pravidiel trvá len pár minút. K hre je taktiež možné dokúpiť rozširujúcu sadu s ďalšími 84 kartami, alebo existuje verzia dokonca pre 12 hráčov. Ako nevýhodu by som spomenul možnosť, že obrázky sa časom stanú „známe“ (to našťastie nie je žiaden „veľký“ problém), že cena je vzhľadom na obsah balenia trochu vysoká a obrázky v „rozšíreniach“ pozvoľna strácajú na „surrealistickosti“. Pobadal som aj pomerne rýchle „ošúchanie“ potlače na niektorých „tipovacích“ kartičkách, ktoré nie sú až tak kvalitne vyhotovené, ako hracie karty.
Hru môžem odporučiť každému – je veľmi pravdepodobné, že ak budú hrať túto hru deti, dôraz v zábave bude kladený na úplne iné miesta než som spomínal a karty budú naozaj brané vyslovene rozprávkovo. Ale to je samozrejme v poriadku. Každopádne, Dixit ponúka nevšednú zábavu, ktorá zrejme nesklame naozaj NIKOHO, kto ešte nezabudol snívať.


Nazad na zoznam článkov

Nazad na hlavnú stránku

Kamil Dubík (c) 2011
kim@charybdis.sk